Stmieva sa a dievča zahalené do temnoty večera smúti nad svojím dňom. Ľudia šepkajú, že je dospelá, že by mala vedieť, čo sa patrí, no ona len bezradne hľadí von oknom bozkávajúc vlastné kolená. Bojí sa, že neprešla skúškou dospelosti. Asi sa precenila, myslela si, že zvládne všetko, čo sa od nej očakáva. Veď, čo je človek, ktorý nedokáže kráčať ani len so štandardom? Odpad! Toto hrozné slovo počuť z ľudských úst a je jasné, že zaň skrývajú len vlastný strach. Strach, že práve oni budú tí menejcenní. Preto je dôležité rany rozdávať, skôr ako ich budeme nútení prijímať my. Je to predsa tak jednoduché. Stačí si okolo seba vybudovať bublinu z ktorej strach nevylezie. Hlavne sa nesmie dostať na povrch! Ľudia sú šelmy, ktoré keď zacítia cudzí strach vrhnú sa po obeti a ich nenažrané nafúknuté ego sa môže posunúť o stupienok vyššie.
…
Dievča zadržuje dych, aby jej vzlyky náhodou nezapočuli steny a neposlali to ďalej. Veď tu sa už ničomu nedá veriť. Spoza každého rohu striehne hladné ego a čaká na svoju príležitosť, čím mu vlastne uniká šanca žiť. Šanca prijať samého seba a ľudí naokolo. Šanca byť vďačný za tak veľký dar, ako je život. Nedostali sme ho predsa preto, aby sme medzi sebou súperili, kto je silnejší. Hádajte, kto by vyhral keby sa pobil vtáčik s medveďom? Medveď urobí chmat a bezmocné vtáča leží horeznačky. Lenže On stvoril vtáčika presne takého, aký je dokonalý. Keby sme vyhlásili súťaž kto vyššie vyletí, myslím, že víťaz je jasný. Ešte pred chvíľou úbohý vtáčik by sa určite zmenil na sebavedomého víťaza. Tak má naozaj nejaký význam súperiť medzi sebou? Vždy sa nájde niečo, v čom sme lepší, ako ten druhý, no samozrejme, platí to aj naopak. Nie je to zas len dokonalý obraz sveta, ktorý tvoríme svojou subjektivitou? Nie sme aj my len také dieliky puzzle, každý je iný, no keby čo i len jeden chýbal, nikdy nevznikne celistvý obraz?
…
Dievča ešte vždy fňuká a prosí o pochopenie. Rada by svoju úlohu dielika puzzle splnila na 100%, no spoločnosť ju pchá na miesto, kde nesedí. Nevojde sa tam, pretože jej miesto, je niekde inde. Nikto na svete ju tam nedokáže vtesnať, pretože si skrátka svoje pôsobisko musí nájsť inde. Prosím, netlačte na ňu, dajte jej voľnosť a uvidíte, že sa nájde. Pochopí, že jej život dáva zmysel aj bez maturity, bez výšky a bez titulu. Možno si až ako obyčajná upratovačka niekde v zapadákove uvedomí svoju hodnotu a perfektne obsadí svoju rolu v skladačke. Jej deti budú stelesnením čistej lásky, v ktorej ich bude vychovávať. No ak ju na šiesty krát prinútite opakovať ročník, len aby ste sa za ňu nemuseli hanbiť, bojte sa o svoju existenciu. Ako aj škodcov v domácnosti by bolo nerozumné kŕmiť, namiesto toho, aby sme ich hubili, aj kŕmiť v dievčine strach a bolesť neprinesie ovocie. A ak by aj prinieslo, tak bude stopercentne zhnité…