Strácam svoj dych medzi poletujúcimi bublinkami.
Z posledných síl pozorujem ich ladné krúživé pohyby.
Voda sa mi vlieva do mozgu a tlačí na oddelenie fantázie.
Prestáva to byť sranda, všetky bubliny si to už vytancovali k samému vrcholu.
Teraz by som asi mala umrieť.
Ale na to nie je čas, musím sa ísť pozrieť, či si už práčka dokončila svoju robotu.
Ó nie! Zase tie bublinky.
Ešte stále mixujú moje prádlo s ocovými ponožkami.
No nič, tu ma zatiaľ netreba, čo tak skočiť si k fontáne, veď tam som ho minule stretla.
Určite tade pôjde aj dnes.
Počkať, čo je vlastne za deň?
To je jedno, aj tak viem, že sa stane buď to, čo chcem, alebo to, čo nechcem.
Každopádne, ide tadiaľ.
Lebo chcem.
No nebude to také jednoduché.
Nemôžem sa pohnúť.
Ľudia hádžu vyžuté Orbitky na zem a ja som sa práve stala ich obeťou.
Nepustia ma za ním.
Už prechádza.
Ide sám.
Kričím na neho, no vypli mi zvuk.
Ostáva už len jediná možnosť.
Oprava, tých možností je miliárd, ale ja sa chcem vznášať.
Nohy sa odlepili od zeme.
Konečne cítim voľnosť.
Predieram sa tou modrotou a čakám, čo na mňa vybehne tentoraz.
Nič?
Fajn, idem domov.
Oprava, letím domov.
Vchádzam cez zatvorené okno.
Však, komu sa chce hľadať kľúče od dverí.
Oprava, komu sa chce hľadať dvere?
Pozerám, že na chodbe sa hrdí nové zrkadlo.
Musím ho vyskúšať.
Čo to má byť?
Moje zdeformované telo odfúklo na školské ihrisko.
Je tu tma.
Asi bude búrka.
Ešteže mám dáždnik.
Dnes mám akúsi smolu, zase umieram.
Blesk mi vypálil dieru do dáždnika a ja sa asi uškvarím.
Nevadí.
Hráme ďalej.
Už sa vám niekedy stalo, že ste kŕmili tigra v ZOO cez mrežu a tá si z ničoho nič zmizla?
Áno, v dnešnej dobe je možné všetko, ale čo teraz?
Ja a strach vs. tiger šablozubý.
A ďalej už neviem.