Tvoriland

Celý deň krúžim nad lesom a pozorujem votrelcov, ktorí sa rozhodli kempovať v lone divokej prírody. Ich spôsoby ma desia. Na stole majú hory jedla, no napriek tomu nám z rybníka vykrádajú malých pstruhov. Ľudia sú zvláštni…

…

Bol som svedkom toho, ako samica zakázala mláďaťu chodiť. Naozaj. Nohy mu uväznila v takých smiešnych nastokovacích veciach a povedala, že ak si to vyzuje, prechladne alebo sa mu niečo zapichne do chodidla. A ak nie to, tak ho určite uštipne had. Vraj chodenie naboso je mimoriadne nebezpečné. (O tom by som vám vedel čo-to povedať, celý život trávim bosý.)

Potom už bolo počuť len ten príšerný ľudský rev.

…

No toto mláďa sa nenechalo len tak odbiť. Pri prvej nestráženej chvíli sa schovalo za najbližší krík. Odtiaľ za ďalší až sa dostalo do smrekového lesa. Tušil som, že sa chystá urobiť niečo odvážne a tak som z neho nespustil zrak. Sledoval som ho až na čistinku v hustom lese. Neverili by ste akú diaľku zdolali tie malé nožičky.

…

Ľudské mláďa si zrazu sadlo na pník a snažilo sa vyslobodiť zo zajatia konvencií. O chvíľu sa mu už slobodné nôžky hojdali v rytme studeného vetra.

…

Chvíľu váhalo no napokon vykročilo vpred bojazlivým krokom. Razom z neho opadol matkin strach. Pre obavy akoby prestalo existovať miesto v jeho srdci. S dotykom studenej trávy cítilo priamy kontakt s prírodou. Mláďa po prvý krát vo svojom krátkom živote ochutnalo absolútnu slobodu. Každým krokom sa cítilo istejšie a voľnejšie.

…

O pár metrov ďalej už kroky vymenilo za beh a radostné skoky. Bolo to po prvý krát, kedy som sa necítil ohrozený v blízkosti človeka…

Veselé človieča zrazu vbehlo do lesa. Ja samozrejme za ním. Počul som bolestný výkrik. To šťastné chúďa sa chytilo do klepca na divú zver.

…

Bol to strašný pohľad. Svoji zničili svojho. Ľudia sú protivná rasa.