Tvoriland

Zdvihol sa mrak

a stratil pár studených sĺz,

ktoré pohladkali perie vznešenej labuti.

Sedela som na brehu a vdychovala

jej ladné pohyby.

Odrazu aj moje viečko

pocítilo dotyk nebies,

v obrane stiahlo oponu realite

a začalo zvnútra maľovať obrazy duše:

Ja, urodzená dáma v bielom páperí,

odrážam dotieravé pohľady samcov

a splývam s lomenými lúčmi slnka

v priezračnom jazere.

Pôvabné telo sa mi ladne hojdá vo vlnkách,

ktoré dávajú význam slovu krása.

Pomaly rozprestieram krídla,

čím prebúdzam v okolí potrebu otvoriť vnímavé oči.

Núkam im tisícky šťastných chvíľ,

za ktoré žiadam len vyčistiť dušu.

Odliepam sa od rozpálenej hladiny,

pravidelne mávam svojim páperovým darom,

čo mi pomáha stúpať vyššie k svetlu.

Pokorné oči sledujú moje tance medzi oblakmi

a spolu so mnou prijímajú slobodu.

Ja tiahnem hore k slnku

a miznem v objatí výššin.

Vtedy ostrý lúč slnka pichol mi do oka,

ktoré zahorelo túžbou žiť.

Viečko mu opäť povolilo výhľad vpred

na zmenený svet.

Čierny mrak na oblohe vystriedalo  veselé slnko,

kvapky dažďa rozpálili jeho hrejivé lúče,

labutia nádhera elegantne zdvihla krk

a odplávala svojou cestou.