Nad dedinou, v objatí hôr týči sa rozprávkový palác stvorený z lásky a dreva. Patria doň dve vysmiate srdcia, ktoré si tam v prázdny deň nájdu svoju chvíľku šťastia.

Strácam svoj dych medzi poletujúcimi bublinkami. Z posledných síl pozorujem ich ladné krúživé pohyby. Voda sa mi vlieva do mozgu a tlačí na oddelenie fantázie. Prestáva to byť sranda, všetky bubliny si to už vytancovali k samému vrcholu. Teraz by som asi mala umrieť. Ale na to nie je čas, musím sa ísť pozrieť, či si už práčka dokončila svoju robotu.

Padám do tmy, ale nebojím sa. Strácam dych, no nie vedomie. Opúšťam schránku a predsa cítim každú časť svojho tela. Dúhové motýle so mnou plávajú na druhý breh.

Odovzdali mi žezlo a poslali ma žiť. Vraj je čas nájsť si vlastnú cestu. Križovatka na všetky smery. Reálne je tu však len jediný.

Celý deň krúžim nad lesom a pozorujem votrelcov, ktorí sa rozhodli kempovať v lone divokej prírody. Ich spôsoby ma desia. Na stole majú hory jedla, no napriek tomu nám z rybníka vykrádajú malých pstruhov. Ľudia sú zvláštni… … Bol som svedkom toho, ako samica zakázala mláďaťu chodiť.

Ošúchané džínsy a rozťahané tričko. Dávaš život ohňu, čo svieti na cestu. … Vo hviezdach plávajú naše želania

Drahá matka, počuješ, ako dnes slávi Tvoju prítomnosť všetko , čomu si dala život? … Prosím, uver nám každé slovo i čin, ktorý Ťa chváli a sprevádzaj nás pozemským životom.

Dostala som novú tvár. Tak som ju šla vyskúšať. Ľudia ju prijali. Aj keď to bola len maska na tvári. Pod ňou stále tie isté oči hľadeli.

Stmieva sa a dievča zahalené do temnoty večera smúti nad svojím dňom. Ľudia šepkajú, že je dospelá, že by mala vedieť, čo sa patrí, no ona len bezradne hľadí von oknom bozkávajúc vlastné kolená. Bojí sa, že neprešla skúškou dospelosti.

Zavri oči a cíť ten tok, zabudni, že je utorok. Zbav sa všetkých myšlienok, jedine tak, spravíš si v hlave poriadok. … Skús vstúpiť do mora lásky,